Viete, že aj škôlkari majú svoje vysvedčenie?

Na konci školského roka sa uzatvorí jedna etapa detského života. Koniec malkáča, začiatok veľkáča. Koniec škôlky, začiatok školy.

Deti v materských školách nedostávajú vysvedčenia ako ich veľkí kamaráti zo školy. Ale aj napriek tomu isté hodnotenie dieťaťa existuje. Hodnotenie – pedagogickú diagnostiku robia učitelia MŠ. Záznamy sa nikde nezverejňujú, ani ďalej nepoužívajú ako dáta.

 

Čo sa sleduje pri škôlkarskom "vysvedčení"

Učiteľ sleduje a rozpoznáva príčiny a dosiahnuté ciele realizovanej výučby. Sleduje rozvoj osobnosti dieťaťa v prostredí edukačných aktivít materskej školy.

Pedagogická diagnostika obsahuje rozsiahly súbor poznatkov a informácií, zaoberá sa teoretickými a metodologickými problémami objektívneho zisťovania a hodnotenia výsledkov výchovno-vzdelávacieho procesu.

 

Prečo diagnostika

Diagnostikovanie vyplýva z viacerých legislatívnych predpisov a je súčasťou návrhu kompetenčných profilov a profesijných štandardov učiteľov.

Úlohou pedagogickej diagnostiky je určiť vývinový stupeň vedomostí, zručnosti, vôľových a charakterových vlastností, vlôh, nadania a iných čŕt osobnosti a stanoviť prognózu ďalšieho vývinu.

Ide o komplexný proces, v ktorom sa berú do úvahy aj systémy, ktoré ovplyvňujú vývoj dieťaťa:

- spoločnosť – média, záujmové organizácie, vrstovníci, škôlka

- rodina – rodičia, súrodenci, starí rodičia, štýl výchovy

- škola – klíma, vedenie, vzťah medzi učiteľom a žiakmi, učebné plány

- osobnosť dieťaťa

 

 

Záznamový hárok

Všetko sa zapisuje do záznamového hárku, priebežne, aj počas roka, aby bolo možné porovnanie pokrokov dieťaťa. Každý učiteľ si robí v triede vlastnú diagnostiku. Hárky sa neprenášajú z jednej triedy do druhej. A nesmú sa posielať do ďalšej školskej inštitúcie s dieťaťom, napríklad do základnej školy. Záznamové hárky sa archivujú v MŠ 1 – 2 roky.

 

Hodnotí sa

Obsah pedagogickej diagnostiky v predprimárnom vzdelávaní by sa dal rozdeliť na 15 oblastí. Diagnostika súvisí s vekom dieťaťa, to znamená, že nie je potrebné diagnostikovať všetky oblasti vo všetkých vekových kategóriách. Obsah je dostatočne štruktúrovaný, aby zahrnul poznanie celej osobnosti dieťaťa vo veku 2 až 6 – 7 rokov.

1. Vnímanie

- zrakové – vnímanie figúry a pozadia, poznanie časti obrázka, sledovanie línie, rozlišovanie farieb a geometrických farieb

- sluchové – poznávanie hudobných a nehudobných zvukov, zvukov prírody, lokalizácia zvukov v priestore, analýza písmena na začiatku a na konci slova

2. Psychomotorika

- Hrubá motorika – chôdza, beh, skok, hod, rovnováha

Chôdza – 3-ročné dieťa –našľapovanie na celé chodidlo, dĺžka kroku 38 cm

- 6-ročné dieťa – odvíjanie chodidiel, našľapovanie na špičku, dĺžka kroku 80 cm

Beh – 3-ročné dieťa –na celých chodidlách, trup vzpriamený, krok krátky, ruky rozhodené

- 6-ročné dieťa – na špičkách, trup naklonený dvíhanie kolien, koordinované pohyby

Skok – 3-ročné dieťa –rozbeh, odraz, let, doskok sú málo výrazné

- 6-ročné dieťa – zreteľne rozoznáva fázy skoku, počas letu a nohy nedotýkajú podložky

Hod – 3-ročné dieťa –bez náprahu a švihu paže

- 6-ročné dieťa – zreteľný náprah a švih

Rovnováha – 3-ročné dieťa –postupná zručnosť v statickej polohe

- 6-ročné dieťa – udržanie dynamickej rovnovážnej polohy

Jemná motorika – sleduje sa: uchopovania – postavenia palca k opozícii k prstom, obliekanie, šnurovanie, strihanie, držanie nožníc, kreslenie, modelovanie – používanie oboch rúk

- Mikromotorika očných pohybov – menovanie predmetov zľava doprava, kreslenie vlnoviek, čiar

- Motorika artikulačných orgánov – pohyblivosť jazyka a pery, nafukovanie líc, olizovanie pier, vedenie jazyka po zuboch

- Grafomotorika

3. Fyzický vývin

4. Diagnostika rozumových schopností

– úroveň inteligencie určované psychologickými testami

5. Pamäť

6. Pozornosť

– 3 roky – 10 minút,

4-5 rokov – 20 minút,

5-6 – 30 minút a viac

7. Komunikačné zručnosti

– Verbálna – výslovnosť, rozsah slovnej zásoby, frekvencia slovných druhov, vetná stavba, štruktúra viet, gramatická správnosť

- Neverbálna – pohľad pri komunikácii, výraz tváre, pohyby a postoj tela, gestá

8. Lateralita

– preferencia všetkých párových orgánov a celej polovice tela

9. Hra

– pozorovať z hľadiska priestoru, cieľa, dĺžky, obsahu, formy

10. Diagnostika sociálnych vplyvov

11. Motivácia a emocionalizácia

– sebapoznanie, emocionálne sebauvedomenie

12. Diagnostika správania

– sledovať ako sa prejavuje v bežných i konfliktných situáciách, ako nadväzuje kontakty, ako sa vie presadiť, ako spolupracuje s ostatnými, ako prijíma kritiku, ako sa hodnotí, či pracuje samostatne, dokončí úlohu, či ho zaujíma nová činnosť

13. Detský výtvarný prejav

- fluencia – množstvo predmetov, vecí, detailov vo výtvore

- flexibilita – vystihnutie témy, opakovanie znakov zobrazenia

- originalita – použitie neobvyklých prvkov, farieb

- kompozícia – rozmiestnenie prvkov

- farebnosť – výber, použitie

- vedenie línie- koordinovaný grafomotorický pohyb

- zobrazenie postáv – všetky časti tela, počet prstov, pomer veľkosti, detaily,

14. Tvorivosť -

15. Školská spôsobilosť

 

19 prikázaní Marie Montessori pre rodičov

 

Marie Montessori vytvorila 19 základných prikázaní pre rodičov, ktoré im môžu pomáhať pri ich výchove. Sú jednoduché, ale ak sa hlbšie začítate, objavíte v nich múdrosť mnohých kníh  v niekoľkých slovách. Ak si nájdete raz za čas chvíľu sa pozastaviť nad týmito slovami, môže to mať pozitívny dopad na vývoj vašich detí a život celej rodiny. 

1. Deti sa učia tomu, čo ich obklopuje. 

 

2. Ak je dieťa často kritizované, učí sa odsudzovať.

 

3. Ak je dieťa často chválené, učí sa hodnotiť.

 

4. Ak vída agresivitu, učí sa biť.

 

5. Ak sa zaobchádza s dieťaťom poctivo, učí sa spravodlivosti.

 

6. Ak sa dieťaťu často smejú, učí sa nesmelosti.

 

7. Ak dieťa žije s pocitom bezpečia, učí sa veriť.

 

8. Ak sa dieťaťu často nadáva, učí sa cítiť previnilo.

 

9. Ak dieťaťu často dávate za pravdu, učí sa mať k sebe dobrý vzťah.

 

10. Ak dávate dieťaťu často svoju našu zhovievavosť, naučí sa byť trpezlivé.

 

11. Ak budete dieťa často povzbudzovať, získa sebadôveru.

 

12. Ak žije dieťa v priateľskej atmosfére a cíti sa potrebné, naučí sa v tomto svete nachádzať lásku.

 

13. Nehovorte o dieťati škaredo či už je prítomné alebo nie.

 

14. Sústreďte sa na rozvoj toho dobrého u dieťaťa, aby mu pre to zlé nezostalo miesto.

 

15. Vždy počúvajte a odpovedajte dieťaťu, ktoré na vás hovorí.

 

16. Vážte si dieťaťa, ktoré urobilo chybu a dokáže ju hneď alebo o niečo neskôr napraviť.

 

17. Buďte pripravení pomôcť dieťaťu, ktoré hľadá a snažte sa byť neviditeľní tým deťom, ktoré už našli.

 

18. Pomáhajte dieťaťu osvojiť si to, čo si neosvojilo skôr. Pomáhajte mu a naplňte pritom okolie starostlivosťou, tichom a láskou.

 

19. Pokiaľ jednáte s dieťaťom, dodržujte vždy tie najlepšie spôsoby– dávajte mu to najlepšie, čo je vo vás samých.

 

 

 

 

 

VSTUP DIEŤAŤA DO ZÁKLADNEJ ŠKOLY môžeme považovať za rozhodujúcu životnú zmenu. Zaškolenie je jedným z najdôležitejších vývinových medzníkov. Vstupom do školy sa zásadne mení spôsob života dieťaťa. Hrová činnosť, ktorá bola v predškolskom období dominantnou, ustupuje do pozadia a do popredia sa dostáva činnosť učebná. Život v škole začína byť pevne organizovaný a jednotlivé činnosti majú pravidelný a viazaný rytmus.

ŠKOLSKÁ ZRELOSŤ, PRIPRAVENOSŤ, SPÔSOBILOSŤ
- zrelosť je spojená najmä s biologickým zrením organizmu;
- pripravenosť vyjadruje stupeň vývinu dieťaťa podľa noriem (kritérií) pre vstup do školy;
- spôsobilosť znamená predpoklad úspešne vykonávať školskú činnosť.

Pre úspešný školský začiatok je potrebné, aby dieťa, ktoré nastupuje do školy bolo zrelé. Pod pojmom školská zrelosť rozumieme telesnú, duševnú, spoločenskú a výchovnú vyspelosť dieťaťa. Deti, ktoré vstupujú do prvej triedy, by mali dokázať samostatne pracovať, byť trpezlivé, sedieť v triede na určenom mieste, plniť školské povinnosti. Mali by sa vedieť podriaďovať pravidlám a nadväzovať nové kontakty so spolužiakmi. Takéto deti sú pripravené na úspešný školský začiatok a môžeme o nich povedať, že sú zrelé.

Kritériá školskej pripravenosti:

  • vek 6 rokov je vhodný pre novú sociálnu situáciu;
  • telesný stav – výška, hmotnosť, pomer hlavy ku trupu, vyrovnávanie telesných proporcií, osifikácia, výmena chrupu; 
  • intelektová úroveň – schopnosť sústrediť sa, slovná zásoba, súvislosť vyjadrovania, výslovnosť, gramatika, časové kategórie, čísla… 
  • sociomorálna úroveň – citové ovládanie, kvalita sociálnych vzťahov… 
  • pracovná motivácia – chcieť sa učiť…

Nezrelé deti môžu v prvej triede pôsobiť ako nenadané. Škola na ne kladie neprimerane vysoké nároky. Tieto deti nedokážu v škole udržať pozornosť, sú netrpezlivé, nerozoznajú hru od úlohy, nedokážu samostatne pracovať, neplnia si povinnosti, nedokážu sa podriadiť pravidlám školy a podobne. Pokiaľ dieťa nastúpi do školy nezrelé, obvykle jeho školský začiatok nie je úspešný. Škola môže potom u dieťaťa vyvolávať strach alebo úzkosť, v horších prípadoch sa dokonca u detí môže objaviť pomočovanie, nespavosť, neurotické a žalúdočné ťažkosti alebo iné psychické, či somatické ochorenia.

Príznaky školskej nezrelosti sa však nemusia vždy prejavovať hneď po vstupe do školy. K zreteľným prejavom nezrelosti môže dôjsť až vo vyšších ročníkoch. Vtedy je už však oveľa problematickejšie riešiť dôsledky školskej nezrelosti ako pred nástupom do školy.

Základné varianty nedostatočne pripraveného dieťaťa na školu:

  • deti výrazne retardované (nezvratné poškodenie CNS, mnohostranná deprivácia spravidla v ranom vývine;
  • deti s mierne podpriemerne rozvinutými dispozíciami (pomalé tempo dozrievania, osobitne v kognitívnom rozvoji); 
  • deti „klasicky nezrelé“ (narodené v júli, auguste, najmä chlapci); 
  • deti s nerovnomerným vývinom jednotlivých psychických funkcií (napr. nevyzretá percepcia vedúca k nižšej koncentrácii pozornosti, nižšia úroveň grafomotoriky…).

Úspešnosť a neúspešnosť detí v škole neovplyvňujú len biologické faktory, ale významnú rolu tu hrajú tiež vplyvy prostredia a výchovy. Školskú zrelosť teda nechápeme len ako biologickú zrelosť organizmu, ale tiež ako určitú úroveň rozumovej, citovej a sociálnej spôsobilosti.

Pred vstupom do školy je vhodné zhodnotiť celkovú úroveň dieťaťa, teda to, nakoľko je vyspelé pre úspešný začiatok. U každého dieťaťa je obdobie vyspelosti veľmi individuálne. Väčšina detí je pripravená na školskú dochádzku v šiestich rokoch. Tento vek však nemusí byť vždy určujúci. Niektoré deti sú vyspelé skôr, iné neskôr.

Pripravenosť na vstup do prvej triedy ovplyvňuje u dieťaťa viac faktorov, ktoré vyplývajú z vnútorných i vonkajších podmienok jeho vývoja. Vnútorná pripravenosť závisí od vrodených dispozícií dieťaťa. Vonkajšou pripravenosťou rozumieme nielen záujem dieťaťa o školu, ale tiež optimálne výchovné pôsobenie v rodine, vhodné podmienky a podnetné prostredie v materskej škole.

Otázky telesného vývoja sú vecou lekárskeho posúdenia, ktoré vykonáva pediater v rámci preventívnych prehliadok, a to okolo piateho roku, aby pred nástupom do školy bolo v prípade potreby možné ešte včas prijať prípadné nutné opatrenia. Pritom z hľadiska telesného vývoja a duševnej a sociálnej vyspelosti nemusí vždy ísť o súlad. Niektoré deti sú telesne zdatné, ale duševne či psychosociálne sú pre vstup do školy nezrelé. Naopak deti, ktoré sú drobné, na pohľad vyzerajú mladšie a telesne nevyspelé, môžu byť pre vstup do školy duševne i sociálne vyspelé. Pri posudzovaní pripravenosti do školy je nevyhnutná úzka spolupráca s detským lekárom, prípadne ďalšími odborne špecializovanými pracovníkmi (psychológom, psychiatrom, logopédom a podobne) a rovnako spolupráca medzi pedagógmi materskej školy a základnej školy.

S premenou telesnej stavby v období vstupu do školy úzko súvisia zmeny v ovládaní motoriky a tela vôbec. Zle koordinované pohyby malého dieťaťa sa začínajú okolo šiestich rokov zreteľne meniť. Dieťa je schopnejšie v oblasti drobných a jemnejších pohybov, lepšie koordinuje automatické i voľné pohyby. Jeho mimika a ďalšie výrazové prejavy sú tiež kontrolovanejšie a zrelšie.

V tomto období sa mení aj schopnosť vnímania. Školsky zrelé dieťa je schopné z vnímaného celku vyčleňovať časti a pôvodný celok z nich opäť zložiť, čo je – pokiaľ ide o sluchové a zrakové vnímanie – predpokladom úspešného vyučovania čítania a písania. Úroveň tejto schopnosti a stupeň vývoja pozorujeme predovšetkým v detskej kresbe.

Kresbové testy patria medzi často používané psychologické diagnostiky. Tie nám dávajú prvé ucelené informácie o osobnosti dieťaťa. Môžeme z nich vyčítať nielen úroveň intelektových schopností, povahové a charakterové črty, typ osobnosti dieťaťa, ale aj úroveň jeho sebavedomia, postavenie v sociálnych skupinách, jeho vzťah k svojmu okoliu, emocionálne prejavy, citovú zrelosť i sociálnu adaptáciu.

Kresby dieťaťa by v tomto období mali vernejšie odrážať skutočnosť. Dieťa by malo byť schopné obstojne nakresliť ľudskú postavu (hlava, trup, končatiny), obkresliť jednoduchšiu predlohu zloženú z písmen, či geometrických tvarov a uspokojivo podľa predlohy nakresliť rôzne znaky.

Rozumové poznanie sa začína opierať o konkrétne myslenie, ktoré dieťaťu umožňuje, aby sa lepšie orientovalo vo svete okolo seba, v tvaroch, kresbách a dejoch. Lepšie postrehne podobnosť a rozdiel, chápe vzťahy a súvislosti. Pamäť sa stáva trvalejšou a zámernejšou, aj keď zatiaľ je skôr mechanická ako logická.

Pre úspešné zaškolenie je veľmi dôležitá úroveň verbálnej komunikácie. Dieťa zrelé na školskú dochádzku je schopné sa vyjadrovať vo vetách a jednoduchších súvetiach, vie sa dopracovať k určitým zovšeobecneniam a kategorizácii. V reči sa zdokonaľuje tiež správna výslovnosť. Dobrá znalosť vyučovacieho jazyka je jednou z najdôležitejších podmienok zvládnutia školskej výučby.

Dieťa zrelé na školskú dochádzku by malo vedieť rozlíšiť hru od povinností. Zadanú úlohu sa snaží splniť a dokončiť, a to aj vtedy, ak sa objavia nejaké prekážky. Dokáže sa podriadiť pracovnému rytmu vyučovacích hodín a vedome zameriavať svoju pozornosť na vyučovanie.

Predpokladom úspechu v škole je emocionálna stabilita. Dieťa by malo byť odolné voči frustrácii a vedieť prijímať aj prípadné neúspechy. Prílišná citlivosť dieťa ľahko vyvedie z miery. Strach, napätie a tréma znižujú jeho výkonnosť. K citovej zrelosti neodmysliteľne patrí aj sociálna zrelosť. Dieťa sa musí dokázať odlúčiť od matky alebo inej blízkej osoby na viac hodín a podriadiť sa autorite doteraz cudzej osoby – učiteľky. Podmienkou primeranej adaptácie dieťaťa na školu je tiež schopnosť začleniť sa do skupiny rovesníkov, ktorým sa treba adekvátne prispôsobiť a brať na ne ohľad. Dieťa sa s nimi dostáva do súťaže, učí sa vzájomne si pomáhať a spolupracovať.

Pedagóg by mal vopred zvážiť svoje predstavy o edukačnom procese. Ešte pred začatím edukačného procesu by mal mať predstavu koho bude vyučovať, čo by malo byť obsahom edukácie, aké si chce vytýčiť pedagogické ciele, aké stratégie bude používať v edukačnom procese, aké metódy a prostriedky pri výučbe využije, s akým zámerom proces výučby realizuje, kedy a kde bude vyučovať.

Cieľom výchovného pôsobenia u dieťaťa v predškolskom veku je príprava na požiadavky prvej triedy. Zahŕňa primeranú fyzickú i psychickú úroveň, kultúru správania a elementárne formy pracovnej aktivity. Snahou materskej školy by mala byť príprava detí na úspešný školský začiatok. Medzi konkrétne ciele by sme mohli zaradiť rozvoj zmyslového vnímania (zrakového a sluchového vnímania, priestorovej orientácie), grafických schopností (cvičenie hrubej a jemnej motoriky), rozumových schopností (osvojenie základných poznatkov o prírode, spoločnosti i o človeku), komunikačných schopností (optimálna slovná zásoba), telesnej zdatnosti, elementárnych pracovných návykov a výtvarných schopností (práca s papierom a rôznymi druhmi materiálu, nácvik rôznych výtvarných techník).

Práca s deťmi najstaršej vekovej skupiny v materskej škole je náročná pre svoju rozsiahlosť. Od pedagóga vyžaduje rozsiahle odborné znalosti, organizačné schopnosti, cieľavedomý, premyslený a systematický prístup k práci s deťmi pripravujúcimi sa na vstup do školy. V tom období má veľký význam odborne vykonaná pedagogická diagnostika. Preto by sa pedagógovia pracujúci s touto vekovou skupinou mali vo vyššej miere zaujímať o odbornú literatúru s danou tematikou a zúčastňovať sa rôznych školení a kurzov na rozšírenie svojho vzdelania.

Pedagogickú diagnostiku je potrebné uskutočňovať mimovoľne, tak aby si dieťa neuvedomovalo, že ho pozorujeme a hodnotíme. Jedine vtedy sa dieťa bude správať spontánne a prirodzene. Zameriavame sa na pozorovanie somaticko-motorickej, umelecko-expresívnej, lingvistickej, logicko-matematickej, prírodovednej, sociomorálnej a emocionálnej oblasti. U dieťaťa diagnostikujeme nasledujúce oblasti:

  • adaptácia a prejavy správania,
  • kontakty dieťaťa,
  • komunikácia,
  • telesná zrelosť,
  • intelektová stránka,
  • schopnosti a zručnosti.

Niektoré deti ani po dovŕšení šiesteho roku nedosahujú školskú zrelosť. Práve pedagogickú diagnostika môže včas takéto deti identifikovať. Umožní zabrániť ich predčasnému vstupu do školy, ktorý by ich do budúcnosti poškodil. Patria sem deti s nasledovnými prejavmi správania: dieťa sa nevie od začiatku dochádzky adaptovať na prostredie materskej školy, nevie sa odtrhnúť od rodičov, neustále vyžaduje individuálnu pomoc dospelého, je nepokojné, plače, ku všetkému zaujíma negatívny postoj (negativizmus), odmieta hovoriť (mutizmus), počas spánku sa pomočuje, je ustrašené, úzkostlivé, hanblivé, zlostné, nenadväzuje kontakty s rovesníkmi, má problémy s komunikáciou, jeho slovná zásoba je veľmi slabá a má nevhodné prejavy správania. Pravdepodobnú nezrelosť dieťaťa na školskú dochádzku naznačuje väčšinou kombinácia niekoľkých prejavov.

V indikovaných prípadoch môžu rodičia požiadať o odklad školskej dochádzky dieťaťa o jeden rok. Toto opatrenie má adekvátny dopad na ďalší vývoj dieťaťa, pokiaľ sa podarí pre neho vypracovať a úspešne realizovať individuálny vzdelávací plán. Je to výchovný program špeciálne zameraný na výchovu konkrétneho dieťaťa s ohľadom na osobnostné a psychické zvláštnosti konkrétneho dieťaťa.

Pri tvorbe individuálneho vzdelávacieho plánu je potrebné prihliadať na určité princípy:

  • je potrebné vychádzať z diagnózy lekára, psychológa, pedagogickej diagnostiky v materskej škole a anamnézy dieťaťa,
  • vytvárať plán s prihliadnutím na súčasný stav dieťaťa a jeho individuálne schopnosti,
  • musí byť reálny a zodpovedať situácii v triede i personálnemu zabezpečeniu reedukácie,
  • postupy zamerané na dosahovanie cieľov by sa mali zakladať na silných stránkach dieťaťa, jeho záujmoch a zodpovedať jeho štýlu učenia,
  • plán sa môže počas realizácie meniť a podľa potreby upravovať,
  • plán by mal zapájať čo najviac zainteresovaných ľudí – učiteľky, psychológa, logopéda, rodičov a dieťa samotné.

S deťmi, ktoré majú odklad školskej dochádzky je potrebné využiť čas zostávajúci do nástupu do školy na ich rozvíjanie. Je potrebné hravým spôsobom rozvíjať reč dieťaťa, ktorá nie je len základom dobrej komunikácie, ale spája sa aj so schopnosťou čítať a písať. Vhodné je tiež precvičovať pamäť dieťaťa, učiť ho jednoduchšie básničky, piesne a riekanky.

Od dieťaťa pred nástupom do školy je vhodné vyžadovať samostatný spev jednoduchej piesne, učiť ho rytmizovať slová a slabiky tlieskaním, či vyťukávaním. Dieťaťu treba poskytovať veľa možností, aby sa hralo s číslami, vzorčekmi, zisťovaním počtu a triedením rôznych vecí. Takéto hry mu pomôžu získať obratnosť v matematicko-logickej oblasti. Dieťa by malo vedieť rozlišovať základné geometrické tvary: kruh, štvorec, trojuholník, obdĺžnik. Malo by vedieť rozlišovať, čo je dlhé a krátke, čo je bližšie a ďalej, čo je väčšie a menšie, kde je vpravo, vľavo, hore a dolu.

Dieťa by sa už v predškolskom veku malo učiť rozoznávať materiály: sklo, kov, drevo, umelú hmotu a podobne. Veľmi vhodné je, aby dieťa poznalo cestu do školy a späť, vrátane základných pravidiel dopravy. Deti by mali tiež poznať základné hodnoty a symboly: štátnu vlajku, hymnu, prezidenta, rodné mesto (obec). Od dieťaťa nastupujúceho do školy by sa malo vyžadovať, aby poznalo celé svoje meno, adresu, mená rodičov a súrodencov, ich zamestnanie.

Veľký vplyv na zdravotný stav a rozvoj osobnosti dieťaťa má pohybová výchova. Preto treba deťom dopriať dostatok pohybu, učiť ich správnu chôdzu, prirodzený beh, cvičiť s nimi jednoduché cviky.

Veľmi dôležité je viesť deti k upevňovaniu návykov spoločenského správania, učiť ich pozdraviť, poprosiť, poďakovať, vykať dospelým, správne ich oslovovať (pani učiteľka…), neskákať do reči. Dieťa by malo vedieť, čo smie a čo nesmie, tiež by sa malo učiť ovládať svoje city, tlmiť afekty, naučiť sa prijímať prehru, rozlišovať dobré od zlého.

Mali by sme podporovať samostatnosť detí pri jedle, umývaní, obliekaní, upratovaní hračiek a podobne. Dieťa musí by primerane schopné samoobsluhy a mať základné návyky udržiavania poriadku. Umývanie rúk pred jedlom a po použití toalety by malo byť pre deti samozrejmosťou, rovnako ako používanie toaletného papiera a vreckovky.

Dieťa sa má na vstup do školy tešiť, preto by ho nikto nemal školou strašiť. Nemalo by chápať prácu v škole ako nepríjemnú povinnosť. Problém pripravenosti, zrelosti a spôsobilosti dieťaťa na školskú dochádzku je skutočne vážny, preto je viac ako vhodné poradiť sa v nejasných prípadoch s odborníkmi.

OSVOJOVANIE ROLY ŠKOLÁKA sa uskutočňuje prostredníctvom hodnotenia výkonov a správania žiaka učiteľom, čo vedie k sebareflexii a k vytváraniu predstavy o sebe ako školákovi. Hodnotenie má zo začiatku verbálny charakter a je globálne. Poskytuje tak „ochranu“ tým, ktorí zatiaľ nezvládli pravidlá správania alebo požadovaný výkon. Postupne dochádza k individulálnemu, ktoré je z hľadiska utvárania sociálnej a osobnej identitiy dieťaťa významné. Až v tejto etape získava žiak informáciu ako si plní svoju rolu a zároveň vzniká medzi ním a učiteľom záväzný inštitucionálny vzťah. V tejto etape sa hodnotenie žiaka inou osobou (napr. spolužiakmi) takmer nedotýka.

Rola spolužiaka sa vytvára spoluúčasťou žiaka na živote triedy na vyučovacej hodine i cez prestávky. Má niekoľko fáz:

  1. adaptačná fáza, v ktorej dieťa zaujíma rolu žiaka; 
  2. fáza utvárania pocitu príslušnosti žiaka k danej skupine prostredníctvom spôsobu komunikácie učiteľa pri organizovaní života v školskej triede; 
  3. fáza aktívnej spoluúčasti na živote v triede.

 

 

Riešiť detské spory?

Čítali ste rozprávku Ako sa osy pohádali?  V rozprávke vystupujú tri hádajúce sa osy, ktoré nevedeli vyriešiť svoj spor, ktorá si vie postaviť najlepší dom. Hádali sa, či je lepší z papiera, či z hliny alebo z listu. Túto hádku počul starý múdry pavúk, ktorého požiadali, aby ich rozsúdil. Viete čo spravil pavúk? Nepustil sa do obviňovania či zisťovania, kto začal tento spor. Osám ale vysvetlil, každá z nich má svoju pravdu, každá z nich je šikovná a vie sa postarať o svoju rodinu. Osy poďakovali pavúkovi za múdru reč a dohodli sa, že sa už nebudú hádať.

Čo je zaujímavé na tejto rozprávke? Nie sú to ani hádajúce sa osy, ani dôvod ich škriepky, ale pavúk, ktorý bez emócií, ale s rozvahou vysvetľoval osám, že každá z nich je šikovná a jedinečná. Nehľadal vinníka, neriešil malichernosti. Pripomenulo Vám to rodiča a hádajúce sa deti? Deti, ktoré si v hádke privolajú na pomoc rodiča, aby ich rozsúdil. Ako vtedy reagujeme? Sme nahnevaní, že sa deti hádajú a ihneď hľadáme vinníka, alebo sme rozvážni ako pavúk? Hľadáme radšej riešenie a správny spôsob komunikácie namiesto rozsúdenia?

Tam, kde sú deti sú i hádky a konflikty. Deti sa medzi sebou hádajú, doťahujú sa nielen kvôli závažným veciam, ale i kvôli drobnostiam. Aká je úloha rodiča v detskom spore? Má zasiahnuť, či nie? Učia sa niečo deti prostredníctvom hádok? Škodia konflikty vzťahu medzi súrodencami?

Kedy teda zasiahnuť? Zasiahnite vtedy, ak prichádza k fyzickému útoku, alebo sa situácia vyostruje do agresívneho správania. Nerešpektujte bitky medzi deťmi, vyhraňte situáciu, čo áno a čo nie. Stanovte pravidlo ohľadom fyzických sporov a keď to deti porušia, vyvoďte sankcie – napríklad im zakážte sa spolu istú dobu hrať (akákoľvek doba, akú uznáte za vhodnú).  Deti samota omrzí a budú sa chcieť spolu hrať. Ak sa deti začnú spolu hrať, pochváľte ich, vyzdvihnite hodnotu spolupráce a ich vzájomného vzťahu.

Bežné spory, ktoré si deti dokážu vyriešiť v priebehu niekoľkých minút radšej ignorujte a nezasahujte. Súrodenci sa totiž musia naučiť riešiť nepríjemné situácie. Ak sa do všetkého zamiešate, deti sa na vašu pomoc budú vždy spoliehať a nedokážu sa bez pomoci dospelých na ničom dohodnúť. Ak sa deti naučia v detstve riešiť svoj spor, v budúcnosti im to pomôže pri riešení konfliktov nielen v práci, ale i v partnerstve. Je to pre nich pozitívna skúsenosť do budúcna.

Ako zasiahnuť? Ak máte pocit, že musíte zasiahnuť, hádajúce sa deti oddeľte a  upokojte ich. Vypočujte si verziu hádky a vzniku konfliktu u všetkých zúčastnených detí. Výhodou detí je, že na spor o chvíľu zabudnú. Snažte sa byť nestranný a to aj napriek tomu, že určiť vinníka nie je jednoduché. Je skoro isté, že vždy sa jedno z detí bude cítiť ako porazené a bude sklamané. Vyvarujte sa  automatickému trestaniu či pripisovaniu viny staršiemu dieťaťu so slovami “ty si starší, máš mať rozum”. Udelený trest alebo výčitky s týmito slovami môže naštrbiť vzťah dieťaťa nielen k vám, ale i k súrodencovi.

Ak sa rozhodnete začať zisťovať, “kto začal”, automaticky tým dávate priestor na zadelenie úlohy ukrivdeného a žalobaby. Nech je situácia viac či menej vypätá, nekričte a neopakujte veci veľakrát. Dbajte na to, aby ste povedali vec iba jedenkrát a bez zvýšeného hlasu. Ak kričíte, v návale emócií a hluku vás nikto nebude vnímať.

Nemusíte ani vyriešiť spor, ale prejavte dôveru v detí, že viete, že dokážu svoj problém vyriešiť. Deti sa nakoniec naučia spolu vychádzať, naučia sa kedy a komu ustupovať, kedy neustupovať, ako komunikovať a vytvárať kompromisy. Budú si viacej dôverovať a veriť v svoje schopnosti. Lepšie sa naučia vychádzať s rovesníkmi.
Deti sa začínajú hádať už v pieskovisku, neskôr pochopia, že je lepšie ak si požičiavajú formičky a majú ich tak k dispozícii viacej. Čím skorej sa naučia, že spolupráca a dohody im umožnia viac radosti a možností, konflikty sa obmedzia.

Prečo vznikajú detské konflikty?

- chcú pritiahnuť pozornosť rodiča – deti môžu mať pocit, že ste sa im nevenovali, prípadne menej, ako si predstavujú. Preto sa začnú hádať – vedia, že prídete riešiť ich konflikt. Ako má rodič zareagovať? Zmapovať situáciu a buď venovať deťom čas alebo ich zamestnať aktivitou – či už začnú maľovať alebo vešať prádlo, či pôjdu von. Dôležité je ich rozptýliť. Máte pocit, že vaše deti sa hádajú pričasto? Nie je to určite vašou vinou. Chybou naopak je, ak rodič nesprávne zasiahne a trestá nespravodlivo. Ak budete často zasahovať do detských sporov, deti ich začnú využívať práve na pritiahnutie si vašej pozornosti.

- nudia sa – deti sa často bijú, pretože sa nudia. Ako to vyriešiť? Vymyslite im program – čítanie, kreslenie, začnite sa s nimi rozprávať o tom, ako bolo v škole, škôlke, kam by chceli ísť alebo o čomkoľvek. Zbavte ich nudy, deti do určitého veku potrebujú “zamestnať” aktivitami dávanými rodičom.  

- pocit moci - ak jedno z detí cíti, že je obľúbenejšie alebo mu rodičia ľahšie odpúšťajú jeho hádky, začne vyvolávať konflikty, pretože si myslí, že si to môže dovoliť. Tu je priestor na nastavenie zrkadla pre rodiča – zastávate si obe deti rovnako? Nestáva sa, že jedno z detí je “vždy vinníkom” a druhé “obeťou”?

- závisť, súperenie - deti často súperia, pretekajú sa, závidia si veci. Je to prirodzenou súčasťou ich dozrievania, deti časom pochopia, že úspešným môžu byť aj keď neboli prvé, aj keď nemajú všetko po čom túžia.

- poradie narodenia – starší súrodenec môže mať pocit, že sa musí starať o mladšieho, že ho má na starosti, že s ním musí hrať. Pričom vnímajú, že majú akosi viac povinností ako ich mladší súrodenci. Naopak, mladší súrodenci sa môžu snažiť dotiahnuť sa na starších, provokovať ich a myslieť si, že sa schovajú za staršieho súrodenca.

- temperament – deti majú iný temperament, jeden reaguje flegmatickejšie, druhý cholerickejšie. Jeden má iný limit naplnenia potrieb, inú vnímavosť na podnety ako to druhé dieťa – každého nahnevá niečo iné.

Nezabúdajte, že nie je vašou povinnosťou zasiahnuť do sporu vašich detí. Pokiaľ sa dá, ignorujte tieto detské konflikty. Snažme sa byť rozvážni a múdri rodičia, ktorí namiesto hľadania vinníkov a rozsúdenia radšej vypočujú deti a poradia im. Deti sa prostredníctvom hádok učia mnohému, čo neskôr využijú. Ovládať sa v konfliktoch, naučiť sa robiť kompromisy, dohody, ustupovať, či stáť si za svojím, vnímať emócie u druhých je to, čo si deti odnášajú zo svojich detských hádok.

Aj keď sa vám zdá, že je nemožné odnaučiť deti sa hádať a že musíte stále zasahovať, nezúfajte, ukážte deťom vašu lásku, trpezlivosť a empatiu, pretože deti sa učia najmä od nás rodičov.

 

 

Interpretácia detskej kresby

V známej rozprávke Ako sa stal Nevedko maliarom (N. Nosov) sa Nevedko v krajine Kvetného mestečka plného Kratulkov rozhodol, že sa stane maliarom. A tak kreslil všetko a všetkých. Nevedko vedel, že k maľovaniu mu stačí štetec a farba. Vôbec sa nezaoberal  myšlienkou, či vie naozaj maľovať a tak svoju chuť a radosť prenášal do svojich umeleckých diel. Kreslil realitu tak, ako ju videl – jeden Kratulko mal namaľované veľké uši, druhý chudučké nôžky, tretí sa ani nezmestil na papier. Ale jeho kamarátom sa to nepáčilo. Chceli vidieť obrázky tak, ako si ich samy predstavovali. To vyvolalo ich hnev a tak sa nepochopený Nevedko vzdá svojej maliarskej činnosti.

Čo sa vlastne stalo v Nevedkom príbehu? Kratulkovia nepochopili maliara Nevedka, ktorý kreslil ich najvýraznejšie črty a to, ako ich vidí. Skončilo to tak, že Nevedko prestal maľovať. A čo deti? Ako kreslia naše deti? Vidíme v ich dielach len čarbanice, či príliš veľký nos, malý domček, čiernu farbu? Tak ako Nevedko vyjadroval maľbami svoje vnútorné nazeranie na Kratulkov, takisto aj deti svojou maľbou vyjadrujú svoj pohľad na nás, na veci okolo nich,  na vzťahy či svet. Snažme sa nebyť nechápavými Kratulkami, ktorí sa nevyznajú v dielach malých Nevedkov.

Detská kresba nám dokáže veľa napovedať o emocionálnom prežívaní, o vnímaní seba i sveta.
Je veľmi veľa spôsobov a techník používaných na diagnostiku detskej kresby. V tomto článku sa zameriam len na najzákladnejšie znaky v kresbe. V interpretácii detskej kresby je mnoho znakov, ktoré sú jedinečné a nedajú sa používať ako šablóna pre posudzovanie všetkých kresieb. Ani jediná kresba nemôže odhaliť všetko, nevyvodzujte urýchlené závery z jedného obrázku. Diagnostiku dieťaťa prostredníctvom kresby musí spraviť odborník, pričom dieťa treba tiež posudzovať z hľadiska kultúrnych a sociálnych súvislostí.

Ak vidíte detskú kresbu a chcete si z nej niečo málo prečítať, všímajte si nasledujúce:
1) ako dieťa využíva priestor na papieri?
2) ako usporadúva kresbu?
3) aké farby volí?
4) aké čiary a tvary kreslí?
5) aká je úroveň kresby postáv?

1) Ako dieťa využíva priestor na papieri?

Papier môžme rozdeliť horizontálnou a vertikálnou čiarou na štyri rovnako veľké kvadranty. Ľavá strana papiera patrí minulosti a pravá strana budúcnosti. Horná polovica výkresu súvisí s vedomím dieťaťa a s jeho osobnostným rastom. Dolná časť výkresu je naopak spojená s podvedomím. Ak dieťa kreslí do ľavého dolného kvadranta, môže znamenať fixáciu na matku, obavy z budúcnosti, egocentrizmus alebo komunikačný blok u dieťaťa. Táto časť výkresu znázorňuje zmyslové vnímanie človeka.
Kvadrant v hornom ľavom rohu je miesto, kde sa dá “ukryť” pred svetom, ale pritom pozoruje dianie ostatných. Dieťa, ktoré preferuje horný ľavý roh môže mať menší zmysel pre realitu, uniká do snov, prejavuje sa pomalším životným tempom. 

Pravý dolný kvadrant znázorňuje pudové konflikty človeka. Ak dieťa kreslí najmä v tejto časti výkresu, čmára, gumuje, začierňuje – môže to znamenať nie najlepšie vnímanie svojho tela a sexualitu. Prejavujú sa tu nahromadené emócie, ktoré dieťa nevie spracovať.
Pravý horný kvadrant predstavuje pozitívne životné smerovanie, harmonickú osobnosť dieťaťa, cieľ, aktivitu, budúcnosť a životnú dynamiku.

2)Ako dieťa usporadúva kresbu na papieri?

Tu je dôležitý celkový dojem z kresby. Ako na vás kresba pôsobí? Práve to, ako dieťa vníma prázdny papier a ako sa s tým vysporiada, napovedá o jeho skutočnom životnom priestore. Dieťa, ktoré kreslí malé objekty vníma okolo seba veľký životný priestor, v ktorom sa môže cítiť osamotené či bojazlivé. Dieťa, ktoré však kreslí veľké objekty môže vnímať, že jeho životný priestor je malý a že má nedostatok možnosti na realizovanie, má veľké plány.

Ak dieťa kreslí objekty na dolnej polovici papiera, napovedá to o jeho realizme. Ak kreslí najmä na hornej polovici papiera, môžte vyčítať, že je to zasnený typ dieťaťa s hlavou v oblakoch.

Ak vidíte kresbu, ktorá je pekne vyčlenená a harmonická, môže vám napovedať o vyrovnanosti a harmónií dieťaťa, ktoré pozná svoje hranice. Na druhej strane, chaotické usporiadanie objektov, čarbanie a prelínanie pravdepodobne naznačujú vnútorný chaos dieťaťa, ťažívosť problémov a neschopnosť rešpektovať pravidlá.

3) Aké farby dieťa volí?

Všimnite si, aké farebné kombinácie dieťa volí. Častou kombináciou farieb u agresívnych detí je červeno – zelená. Ak dieťa používa najmä čiernu farbu, naznačuje to smútok, depresiu. Ak sa čierna farba vyskytuje na tele, môže to signalizovať problém s danou časťou tela (psychický alebo zdravotný problém u dieťaťa). Dieťa zrejme potláča svoje emócie ak volí šedú farbu. Chaotické a neharmonické spájanie farieb napovedá o vnútornom nepokoji dieťaťa. Tmavá farba celkovo napovedá o tom, že dieťa upadá do stresu.
Inú farebnosť kresby budú mať agresívne deti a inú plaché, citlivé deti. Podľa používanie farieb môžeme odhaliť aj farbosleposť (dieťa používa tlmené farby, nevýrazné, alebo farby odlišujúce sa od skutočnosti, napr. červená tráva… V určitom stupni vývoja kresby však dieťa používa farby s fantáziou a červená tráva nie je výnimkou).

4) Aké tvary a čiary kreslí?

Šťastné a spokojné deti kreslia silné čiary, ktoré zaberajú veľa miesta. Silná čiara – stopa je znakom agresívneho dieťaťa alebo sebavedomého dieťaťa. Tenké čiary, matne naznačené čiary súvisia s nízkym sebavedomím a sebadôverou u detí. Často takéto čiary kreslia deti introverti, ktorým sa ťažšie komunikuje a ustrašené deti. Vyrovnané deti kreslia optimálne čiary. Deti, ktoré nakreslia čiaru bez prerušovania jedným ťahom, bývajú nekomplikované a ľahšie komunikujú s okolím.

Oblé a uzavreté tvary (napríklad domy, autá, srdcia) predstavujú pre deti pocit bezpečia. Neuzavreté a nedokončené tvary (napríklad neuzavreté vetvy na strome) predstavujú neistotu u dieťaťa.

5) Aká je úroveň kresby postáv?

Všímajte si, či je nakreslená postava adekvátna veku. Aká je veľká, čo má oblečené, prepracované detaily, pohlavné znaky, výraz tváre a jej jednotlivé časti ako oči, uši, nos, ústa, vlasy. Všimnite si ruky, nohy, dynamiku postavy a jej sklon. Dôležité je pozerať na vzťahy medzi jednotlivými postavami.

Detská kresba je jedným z najlepších prostriedkov na pochopenie detského vnútra. Ak sa vyznáme v kresbách našich detí, môžme im lepšie porozumieť. Je to pre nich dôležité, ak vidia, že chápame a vnímame ich pocity a spôsob prežívania aj keď sa s nami o tom nerozprávajú. Nebudú sa tak cítiť ako nepochopený Nevedko, ktorý sa nakoniec vzdal svojej radosti z maľovania. Ak by sa Krasulkovia zaujímali o Nevedkove maľby, možno by zistili, že namaľované veľké uši znamenajú, že Krasulko je vždy ochotný počúvať. Možno by videli dobré srdce a pohostinnosť, ktoré sa skrývajú za maľbou veľkej postavy.

Návštevnosť: (3 704)